“Kritizovanie je jediná spoľahlivá forma autobiografie”, tvrdí Oscar Wilde. Dokáže nám povedať viac o psychológii kritizujúceho ako o ľuďoch, ktorých kritizuje.

Kritizovanie predpovedá rozvod s viac než 90-percentnou presnosťou. Vyhýbaví, defenzívni a pohŕdaví partneri sa takmer stále cítia kritizovaní.

Kritizovanie je vo vzťahu deštruktívne, keď je:

  • o osobnosti alebo charaktere skôr ako o správaní
  • naplnené obviňovaním
  • nezamerané na zlepšenie
  • založené iba na jednom “správnom” spôsobe robenia vecí
  • znevažovaním

Kritizovanie v blízkych vzťahoch začína vo väčšine prípadov v menšom a stupňuje sa časom, tvoriac klesajúcu špirálu so vzrastajúcim odporom. Kritizovaná osoba sa cíti kontrolovaná, čo frustruje kritického partnera, ktorý sa potom uchyľuje ku kritike. To zvyšuje vnímanie kontroly druhým partnerom a tak ďalej.

Kritika zlyháva, pretože obsahuje dve veci, ktoré človek najviac neznáša:

  • vyžaduje si podriadenie a ľudia sa neznášajú podriaďovať
  • znehodnocuje a ľudia neznášajú pocit znehodnotenia

Zatiaľ čo ľudia neznášajú podriaďovanie, radi kooperujú. Kritickí ľudia zabúdajú na kľúčový bod ľudskej prirodzenosti: Ocenený človek spolupracuje, znehodnotený človek odporuje. Ak chcete, aby sa zmenilo správanie, vyjadrite hodnotu osobe, ktorej správanie chcete zmeniť.

Prečo teda ľudia kritizujú?

Kritizovanie je ľahkou formou obrany ega. Nekritizujeme preto, že nesúhlasíme so správaním alebo postojom. Kritizujme, pretože sa nejakým spôsobom cítime devalvovaní správaním alebo postojom. Kritickí ľudia majú tendenciu ľahko sa uraziť a to hlavne pri potrebe obrany ega.

Ľudia, ktorí často kritizujú, boli pravdepodobne kritizovaní v ranom detstve svojimi vychovávateľmi, súrodencami alebo rovesníkmi. Deti nevedia rozlíšiť medzi kritikou ich správania a odmietnutím, bez ohľadu na to, ako sa ich snažíme odlišiť. Takéto rozlíšenie si vyžaduje vyššiu činnosť mozgu, ktorá je za hranicami mladého človeka. Pre dieťa mladšie ako sedem rokov, čokoľvek viac ako príležitostná kritika znamená, že sú zlí a nehodnotní.

Deti, ktoré sa cítia kritizované, svoju bolesť z kritiky kontrolujú tým, že ju obrátia do sebakritiky, ktorá je pre nich lepšia ako nepredvídateľné odmietnutie najbližšími. V období skorej adolescencie sa začínajú identifikovať s agresorom a v neskorej adolescencii sa sebakritika rozširuje na kritizovanie druhých. V ranej dospelosti sa zdá, že už ide iba o kritizovanie druhých, väčšinou sú však kritickí ľudia rovnako kritickí sami k sebe.

Späť na rubriku
Diskusia