F**k you very much

Internetoví diskutéri mi dávajú dokonca za vinu aj vyjadrenia politikov či ekonómov, ktorých v článkoch citujem. Keby som si čo i len trocha brala k srdcu veci, ktoré si o sebe na anonymných internetových diskusiách prečítam (a veľakrát veľmi osobných útokov), asi by som ani nedokázala vstať z postele pod ťarchou depresívnych stavov. Za 11 rokov novinárčiny mi pribudlo “zopár” (rozumej- neviem ich ani spočítať) hejterov.

V Anglicku sa mi dostala do rúk jedna z tamojších aktuálne najpredávanejších kníh na trhu od Sarah Knightovej- ,,The Life- Changing Magic of Not Giving a F**k.” Nechcem krivdiť autorke, ale celá kniha by sa dala zhrnúť do jednej vety- Stop giving a f**k. Každý má svojich hejterov, či už sa skrývajú pod rúškom anonymity na webe, ako v mojom prípade, alebo sú to závistliví kolegovia, sused, suseda či bývalý partner, s ktorým ste sa v zlom rozišli. Verím, že máte množstvo príkladov, ktoré by ste si do kolónky “moji hejteri” vedeli uviesť. Ale prečo by ste to vlastne robili?

Sarah Knightová vo svojej knihe píše, ako roky žila pod neustálym stresom, snažila sa každému zapáčiť a vyhovieť, nevedela povedať nie, pracovala vo firme, v ktorej sa jej nepáčilo nechcelo sa jej do práce nikdy ani vstať. Príliš sa zaoberala tým, čo si o nej okolie myslí a robila veci, o ktorých vnútorne nebola presvedčená, no robila ich ,,pretože tak sa to má.” Nedokázala zniesť pomyslenie na to, že ju niekto nemá rád. Žila vlastne život druhých ľudí, nie svoj. Až raz si povedala dosť. Nedokážem ani porátať, koľkokrát vo svojej knihe použila slovo “f**k”. S novým prístupom sa odtrhla od priateľstiev, ktoré ju emočne vyciciavali, prestala robiť veci, ktoré boli “spoločensky akceptovateľné a očakávané”, založila si vlastný biznis a na konci dňa si začala samu seba viac vážiť. Prestala sa zaoberať myšlienkou, kto si čo myslí a analyzovať, prečo ju niekto nemá rád. Dôležité bolo, že si začala veriť a počúvať svoju intuíciu.

Sarah na toto všetko prišla, keď mala 30 rokov. Trvalo jej ďalších 10, pokým to začala v živote aj realizovať. Ako píše, ľutuje, že premárnila veľa času zaoberaním sa ľuďmi, ktorým na nej vôbec nezáležalo, a oberala sa tým o čas, ktorý mohla stráviť s tými, ktorí ju milujú. Zapáčiť sa každému je cesta do pekla. A ešte priamočiarejšia cesta je, keď sa hejtermi budete zaoberať. Aj hejterov si však treba zaslúžiť. Do mŕtveho psa predsa nikto nekope.

Od prečítania knihy Sarah Knightovej o týchto veciach viac premýšľam, prestala som čítať internetových diskutérov pod mojimi článkami, a zakázala som si ich najmä vtedy, keď mám náročnejší deň a pohár vína v sebe. Hovorím nie situáciám a ľuďom, z ktorých nemám dobrý pocit. Hovorím nie myšlienkam typu- čo si o mne myslia. Hovorím nie ľuďom, ktorí zo mňa svojimi postojmi či názormi berú energiu. Začala som viac cestovať, a viac spoznávať samú seba.

Často však uvažujem nad tým, či tento prístup ľudia v dnešnej internetovej dobe dokážu ustáť. Veď podstatou sociálnych sietí, napríklad Facebooku, je práve honba za “lajknutím” nášho spôsobu života či rozhodnutí. Lajknutie ako schválenie partnera, kúpy nových šiat, dovolenky, rodinnej oslavy. Prečo netúžime po tom, aby sme namiesto týchto lacno a povrchne získaných virtuálnych lajkov, začali konať tak, aby od názoru okolia nezáležalo naše šťastie? A prečo povrchne prijímame vo svojom živote situácie a ľudí, o ktorých niekde v kútiku duše vieme, že nám škodia? Stop giving a f**k, a začnite pracovať na tom, aby sa kritikom, ktorého napomenutie budete akceptovať a zaoberať sa ním, stalo výhradne vaše svedomie.