Z redaktorky ekonomického spravodajstva v novinách a televízii sa stala zo dňa na deň opäť študentka, ktorá ráno vstáva na šiestu, berie na plecia batoh a vyráža na každodennú polhodinovú štreku bicyklom do školy. Vlastné bývanie v slovenskom hlavnom meste som vystriedala za britský internát, kde zdieľam kuchynku s ďalšími šiestimi ľuďmi.
Tu nehrá žiadnu úlohu to, čo som za ostatné roky dosiahla vo svojej práci. Všetci sme v škole na rovnakej pozícii, začíname od nuly. Odísť do zahraničia a zanechať svoj zabehnutý “komfortný” život má však oveľa viac pozitív ako negatív. V prvom rade zistíte, kde sú vaše limity, a že ich vlastne všetci dokážeme pri väčšom snažení aj prekonať. Dá vám to neuveriteľný pocit slobody a uvedomenia si svojej vlastnej hodnoty ako človeka. V neposlednom rade sa dokážete na doterajšie “problémy” pozrieť z novej perspektívy. Stovky kilometrov od domova nakoniec zistíte, že mnohé z nich sa problémami ani nazvať nedajú a netreba sa nimi v konečnom dôsledku vôbec zaoberať.
Stretnete aj množstvo inšpiratívnych ľudí, ktorých príbehy vám dodajú odvahu na ďalšie zmeny v živote, ku ktorým sa možno v mysli roky odhodlávate. Napríklad môj terajší spolužiak Omar, pôvodom z Bangladéša, mal pred rokmi neskutočný strach z výšok. Na ostatnom výlete organizovanom našou školou, ma usilovne podporoval v tom, aby som vyšla na londýnsky The Monument. Je asi 62 metrov vysoký a má vyše 300 schodov. Najhoršie bolo, keď som tie točiace schody schádzala dole. Ako posledná zo skupiny som zišla dole so strachom v očiach. Neskôr mi rozprával, ako sa kedysi bál výšok ako ja. Rozhodol sa to odstrániť tým, že 11-krát absolvoval tandemový zoskok padákom, kým sa strachu úplne zbavil. Je presvedčený, že strach človek odstráni iba tak, že sa mu postaví zoči voči. Ak bude robiť činnosť, ktorá u neho vyvoláva nepríjemné pocity, stres alebo až paniku dovtedy, pokým sa toho úplne nezbaví.
Do Británie prišiel z veľmi chudobných pomerov, jeho rodičia nemajú dokončené základné školy, ani jeho dvaja bratia nie. Nechcel žiť v biede ako oni, a preto z krajiny odišiel. Pred troma rokmi sa prisťahoval do UK, prihlásil sa na kurz angličtiny, nakoľko nevedel anglicky ani ceknúť. Dnes si robí Business & Finance Diploma, na jeseň ide na Oxford University. Tomuto hovorím reálny motivačný príbeh.
Stovky kilometrov od domova, v úplne novom prostredí a najmä vtedy, keď začínate, ako sa vraví, od piky, pochopíte, že jediná osoba v živote, na ktorú sa musíte spoliehať, ste vy sami. A ste to práve vy, kto vás môže urobiť šťastným. Nikto iný.
V Cambridge som si uvedomila ešte jednu dôležitú vec. Každý deň prechádzam okolo jedných z najznámejších hodín v Anglicku. The Corpus Clock, inak aj jedna z najčastejšie vyhľadávaných atrakcií v Cambridge, vás núti sa zakaždým pristaviť. Fascinuje ma posolstvo týchto hodín, ktoré si treba neustále pripomínať. Hore na hodinách sedí, ako ho nazval zhotoviteľ hodín, Dr. John C. Taylor, “časožrút”. 1,5-metrové hodiny bez ručičiek poháňané obrovskou kobylkou Chronophage pripomínajú, ako je čas neúprosný, a ako treba využiť každú sekundu v živote. Keď sledujete tú strašidelnú kobylku, ako ujedá z času, až vás zamrazí.
Autorka je ekonomická novinárka, blogerka a patrí k finalistom súťaže Bloger roka. http://lenkabuchlakova.blog.pravda.sk/
