Ukážme si prepínanie medzi týmito dvoma formami v citáciách samotnej Robin Givensovej:

„Ľudia sa ma pýtajú, prečo som neodišla už keď ma zbil prvýkrát. . . . Ale (vy) máte taký čudný pocit, taký vnútorný zmätok. (vy) Chcete veriť tomu, že to bolo len raz. ”

„A tri dni po tom incidente som urobila správnu vec. Povedala som: „Už mi nevolaj. Už nikdy ťa nechcem vidieť.“. . . . Ale potom vám začne telefonovať. Potom Vás chce vidieť osobne, a vy poviete áno. Potom pred vami kľačí na kolenách veľký chlap a plače ako dieťa, a následne viete, že ho musíte utešiť.“

Zamieňanie osobného zámena „ja“ za „vy“ je podvedomé a v podstate presúva sebaobranný mechanizmus na poslucháča. „Vy by ste urobili to isté“, vlastne znamená: „To nebola moja vina.“ Ide o pomerne typický psychosemantický manéver vzdania sa zodpovednosti za vlastné správanie. Ak počúvate ľudí, ktorí vystupujú v živote sebavedome a preskúmate ich spôsob vyjadrovania občas to vyzerá, akoby išlo o dve rozličné osoby v jednom tele. Budete pravdepodobne počuť dva nepatrne odlišné príbehy. Jedným z nich je príbeh „príčiny a následku“. Druhý je príbeh „následkov a príčin.“

Pozorným počúvaním môžeme ľahko rozpoznať dve zreteľne odlišné nastavenia mysle. Keď je niekto nastavený na „príčinu“, jeho správanie a reč vyjadrujú zámer. Tento človek má plán a usiluje o výsledok / následok. Ak je naopak rečník nastavený na „následky“, vníma a chápe sám seba ako prijímač, hromozvod konania a druhých. Hľadá príčiny, prečo sa mu veci dejú. On nerobí veci z vlastnej vôle, tomuto človeku sa jednoducho všetko prihodí (väčšinou zlé). „Následok“ je však dobrý v prípade, že vám niekto robí masáž a vy ste „len“ pasívny príjemca. Všeobecne budete psychicky silnejší, ak budete konať a reagovať z pozície „príčiny“. V opačnom prípade odmietnete prijať zodpovednosť za vaše správanie a jeho dôsledky.

Jazyk opisujúci správanie je rovnako reálny, ako samotné správanie. Jazyk evokuje myšlienku a myšlienka evokuje jazyk. Hĺbavejší z vás si položia otázku, čo prichádza skôr: myšlienka alebo slová, ktoré ju opisujú? Odborníci hovoria, že vznikajú v mozgu takmer súčasne. Zvyčajne hovoríme o niečom/niekom určitým spôsobom a sme náchylní vyberať si k tomu určité slová.

Takže môžete naozaj zmeniť svoje postoj k životu obyčajnou zmenou osobného zámena (ja vs. vy)? Možno to bude znieť trochu zjednodušujúce, ale štruktúra vášho jazyka je softvér vášho mozgu – alebo aspoň jeden dôležitý druh softvéru.  Skúste začať počúvať pozornejšie seba a svoje okolie.

Ako sa zdá jazyk bezmocnosti (v orig. language of powerlessness) preniká aj do populárnej kultúry. A nielen dnes. Veď jedna z najznámejších skladieb Franka Sinatru je „You’re Nobody ‘til Somebody Loves You“ (VY ste nikto, pokým VÁS niekto nemiluje). A všimnite si, ako hovoria a píšu politici…

Slávny motivačný psychológ Norman Vincent Peale často hovoril: „Zmeňte svoje myšlienky a zmeníte váš svet.“ Možno je na čase aktualizovať túto radu na: „Zmeňte váš slovník a zmeníte váš svet.“