To, že potrebujeme ovládať techniku spätnej väzby, vám odsúhlasia všetci manažéri, psychológovia aj uvedomelí rodičia. Keď ale dôjde na lámanie chleba, vidíme, že sa mnohí z nás často uchyľujú skôr k hodnoteniu, niektorí skĺzavajú k manipulácii a iní sa zubami nechtami držia techniky sendviča, pri ktorej nepríjemné oznámenie obkladajú “sladkou žemľou” pochvál a komplimentov.

Pritom stačí postrážiť si niekoľko základných pravidiel, vďaka ktorým sa podávanie aj prijímanie spätnej väzby môže výrazne zjednodušiť a viesť ku konštruktívnemu riešeniu určitej situácie.

Aká je najčastejšia reakcia ľudí, ktorí sú vyzvaní na predloženie spätnej väzby? Bohužiaľ to býva: “Aha, takže teraz bude kritika, povedia mi, čo zas robím zle…”. Ľudia s týmto postojom sa, samozrejme, cítia ohrození. Hneď prichádzajú ďalšie myšlienky: “nechajte ma na pokoji, buďte radi, že tu vôbec som a niečo robím!” Potom už je konštruktívna komunikácia pre obe strany dosť ťažká. Môžete sa tomu vyhnúť.

Kvalitná spätná väzba totiž neopisuje správanie druhého, ale váš pohľad, vaše vnímanie druhého. Keď začnete pri sebe, elegantne sa vyhnete konfrontácii aj hodnoteniu druhého človeka. Nehodnotíte, či to ten druhý urobil dobre, zle, strašne. Popisujete len, čo s vami jeho správanie alebo konanie robí, ako na vás pôsobí a môžete potom pridať, čo si o tom myslíte.

Aby ste mohli začať u seba, je potreba osvojiť si tzv. JA jazyk. Ten spočíva v tom, že za určité veci prijmem zodpovednosť. Je to síce drobný, ale podstatný rozdiel, či poviem “ušiel mi vlak”, alebo “nestihol som vlak”. Ten vlak to určite neurobil naschvál, to skôr ja som si to zle naplánoval. Rozdiel je zjavný aj v tom, či na porade poviem “to je hlúposť,” alebo “mne sa to zdá ako hlúposť”. V prvom prípade devalvuje nápad kolegami, v druhom vyjadrujem svoje pocity, zároveň ale nechávam na druhých, aby zaujali vlastné stanovisko.

Je to podobné, ako na Facebooku. Vyjadrujete “To sa mi páči” alebo že sa vám to nepáči – a v tú chvíľu je dobré uviesť aj prečo, napríklad: “Zdá sa mi to ako hlúposť, pretože si tým prirobíme viac administratívy a výsledok bude rovnaký ako teraz. Nevidím v tom zmysel. “A zasa: to, že ja v tom zmysel nevidím, neznamená, že je nápad zlý. Je teraz na kolegovi, aby mi to vysvetlil – možno potom zmením názor.

Čo sa stane, keď spätná väzba chýba? Dôsledky ukázal v sedemdesiatych rokoch Stanfordsky väzenský experiment. Psychológ Philip Zimbardo ho pre prílišnú brutalitu zúčastnených musel ukončiť o dosť skôr, než predpokladal. Bol o ňom dokonca natočený nemecký film Experiment. Ak ste ho nevideli, spomeňte si na reality show typu Big Brother. S očami prilepenými na obrazovku si hovoríte: “to nie je možné, tam sa snáď všetci zbláznili?” Nezbláznili, len si sami vytvárajú pravidlá toho, čo je normálne, bežné, tolerovateľné. Keď ste odrezaní od mnohostrannej spätnej väzby a ste v uzavretom priestore, deformuje to vaše správanie. Ak by ste išli až do dôsledkov, dostali by ste sa k rozpadu osobnosti.

Spätná väzba je nastavením zrkadla. Jasné, že ani toto zrkadlo nie je stopercentne objektívne, pretože nám ho nastavuje druhý človek, ktorý má tiež vlastné videnie sveta. Avšak aj tento pohľad nám môže výrazne pomôcť v odhade, ako pôsobíme na druhých, nakoľko zasahujeme ciele a oslovujeme okolie so svojimi nápadmi a názormi. Preto je kvalitná spätná väzba darčekom. A ako povedal Zig Ziglar: “Spätná väzba, rovnako ako sprchovanie, nie je pochopiteľne trvalé. Je to niečo, čomu by ste sa mali venovať pravidelne.”

Ako vyzerá správna štruktúra spätnej väzby, ako riešiť komplikované komunikačné situácie, ako pracovať s kritikou a ocenením a ešte viac informácií o aktívnu komunikáciu získate vo virtuálnom kurze tu.