Mal si pravdu, tam dole je to lepšie“ povedal Enzo Jaquesovi vo filme Magická hlbočina, keď sa polomŕtvy vynorí z hĺbky. More pri Amorgose nemá tyrkysovo-zelenú farbu ako na Zakynthose alebo Lefkade. Všade iba tmavo-tmavo modrá.
Jediným väčším miestom naostrove, ktoré sa dá označiť ako letovisko s turistickou infraštruktúrou je Aegiali na východnom cípe ostrova. Je to veľká chránená zátoka s prirodzeným prístavom a pieskovou plážou. Pláž je úzka, no dostatočna dlhá a voda prekvapivo čistá (vzhľadom na to, že vedľa stoja jachty a člny). Piesok je jemný aj po vstupe do vody a táto pláž je jednou z dvoch na ostrove, ktorá je vhodná aj pre deti.

Prekvapujúce je, že na nej bolo pomerne veľa rodín s deťmi (predsa len Amorgos nie je najlepším cieľom pre rodinnú dovolenku). Ale aj mladé Švédočky posledný krát s rodičmi na dovolenke, budúci rok už prídu samé s partiou alebo s priateľom. Osamelí pútnici s ruksakmi. A partie mladých Francúzov hľadajúcich miesta, kde sa Jean-Marc Barr potápal do večného ticha za svojimi delfínmi.

Na pláži nie sú žiadne slnečníky, takže buď sedíte v taverne alebo podstúpite nerovný súboj so slnečným kladivom. Vzadu za plážou sú rôzne typy taverien – od typicky gréckej až po čudný bar, ktorý pripomína detský kútik v Ikea.

Aegiali nie je ani typickou kykladskou dedinkou ani lacným prímorským novopostaveným letoviskom. Je tu pár malebných zákutí, najmä veľký platan na rohu malého prístavu a malý „polovičný“ veterný mlyn, ktorý už dávno stratil farbu aj funkciu. Je ako akcent, podčiarkujúci zvláštny charakter tohto ostrova. Tam sa ešte z veterných mlynov nerobia kaviarne a apartmány, ale nechajú ich v pokoji odísť na zaslúžený odpočinok. Nad Aegiali vysoko v stráni sú tri dedinky: Potamos, Langada a Tholaria. Tu veľa turistov nestretnete.

Za návštevu stojí aj dedinka Chora – ukážkové kykladské mestečko s bludiskom uličiek postavené vysoko v horách nad Katapolou. Pôsobí na prvý pohľad trochu „zaprášene”, no nie je také čisté a zrekonštruované ako Mykonos alebo Naoussa. Keď však vojdete dovnútra, nájdete krásne zákutia, malé námestíčko so studňou, malou kaviarňou, stolíky sú v krivom svahu jeden nad druhým ako v kine, nad vami čnie koruna citrónovníka a v nej je malý reproduktor, z ktorého sa vinie swing-jazz z 50-tych rokov, ktorý už dnes nikto nepočúva a nehrá…Nad mestom sa vinie rad veterných mlynov bez striech, opustených a vyslúžilých… Predpokladám, že vás najviac zaujímajú dôverne známe miesta z filmu Magická hlbočina (Big Blue). Prekvapilo ma, že táto téma nie je na ostrove všadeprítomná, napríklad zátoku s vrakom lode Olympia sme hľadali dva dni. V Aegiali je bar s názvom Big Blue a obchod s potápačskými potrebami. Na miestach, kde sa nakrúcalo, však nenájdete žiadne šípky, tabule ani iné informácie. Všetko si musíte dohľadať sami, alebo sa spýtať domácich.
amorgos
Scény v kaviarni a v uličkách sa nakrúcali v Chore. Vrak pašeráckej lode Olympia, do ktorej sa Enzo potopil, aby zachránil uviaznutého potápača, je v zátoke Livades, na úplnom juhu ostrova. Nie je zaznačený na žiadnej mape a nevedie k nemu ani žiadna označená cesta, musíte doslova prečesávať každú zátoku na skalnatom juhu. Úplne na juhu je piesočnatá zátoka Kalotaritissa a vrak Olympie je o zátoku bližšie. Nedá sa dobre zostúpiť až k lodi, avšak pohľad z výšky nad skalami, pri zapadajúcom slnku je naozaj sugestívny. Za vrakom je malý kúsok kamenistej pláže, s naplavenými odpadkami (to vo filme nebolo vidieť). Scéna ako Enzo zaparkuje svoju rozbitú fiatku a beží po ceste dole k moru, sa asi natáčala inde, k vraku totiž nevedie žiadna cesta.

Aghia Anna je jediné miesto na južnom pobreží, kde je aspoň pár metrov pláže. Pláže sú vlastne dve, každá dlhá asi 10 metrov. Žiadne slnečníky ani taverna. Voda hlboká po pár metroch. Vlny rozbíjajúce sa o skaly. Toto je miesto, kde boli nakrúcané čierno-biele scény z Jacquesovho detstva, ako spolu vyrastali s Enzom, ako sa potápali pre mincu, ako sa Jacques dozvie, že jeho otec sa už nikdy nevynorí z hlbočiny….More tu naozaj nie je príliš vhodné na kúpanie.

Nad plážou Aghia Anna je takmer tisícročný kláštor Moni Hozoviotissa, vytesaný do skaly 300 metrov nad morom. Vedie k nemu len úzka prístupová cesta pre dvoch ľudí vedľa seba alebo pre človeka a naloženého somára. Poloha je naozaj impozantná a nie je to nič pre ľudí, ktorí majú strach z výšok. Nedá sa povedať, že by to bolo vyslovene nebezpečné (predsa len po pravej strane je malé kamenné zábradlie, takže ak sa pošmyknete, nebude to pravdepodobne váš posledný šmyk v živote), pocestní majú skôr  strach z padajúcich kameňov a skál. Pri tej výške je nebezpečný aj kameň veľkosti jablka. Po dvadsať minútovom výšľape ste pri dverách kláštora. Prístup je taký úzky, že by ho dokázali ubrániť dvaja ľudia. Dokonalá symbióza architektúry s neživou prírodou, kláštor je v podstate len rozšírenou fasádou, nalepenou na skale, tvaroslovne aj tektonicky doslova kopírujúc skalnú stenu.

Aj vstup do kláštora je úzky. Dostanete sa do „hosťovskej jedálne“ kde vám nalejú kalíšok rakije a môžete sa pokochať výhľadom na nekonečné more. Smerom na juh od Amorgosu už nie je vidno prakticky žiadne ďalšie ostrovy, takže slovo večnosť tu dostáva svoju konkrétnu symboliku. Večnosť času a večnosť oceánu. Úplné ticho, nesmie sa tu rozprávať. Iba cez stenu počujete žalmy mníchov. A do toho mŕtveho ticha smsky turistov. Vo vedľajšej miestnosti je expozícia rôznych historických artefaktov, listín, zmlúv a insígnií. Neplatí sa tu žiadne vstupné a nie je tu žiaden sprievodca.

Amorgos sa nepredáva za každú cenu každému. Ticho si počká na tých, ktorí si k nemu nájdu cestu sami. Niekedy to môže trvať aj celý život.

 

Úryvok je z pripravovanej knihy Mateja Jašša: Grécke ostrovy