Možno je odpoveďou myšlienka, ktorú sformuloval skvelý architekt Juhani Pallasma v knihe Myslící ruka: „Ruka písaním a kreslením zhmotňuje myšlienky.“

Maľovánky pre dospelých spopularizovala Johanna Basfordová, škótska ilustrátorka, ktorá vyniká v kresbe s perom. Jej vôbec prvá kniha Tajomná záhrada sa stala celosvetovým bestsellerom. V Európe „diktovali“ trend maľovaniek, ako v mnohých iných prípadoch „módnych výstrelkov“, Francúzi. Johannine knihy u nás vydal Tatran a doteraz v rebríčku Top 10 atakujú prvú trojku.

Z pohľadu knižného biznisu sú maľovanky populárne aj preto, lebo ich netreba (dlho) prekladať. Hovoria univerzálnym esperantom. Čierne línie, biely papier a niekedy náznak farieb. Zvyšok je na ľuďoch. Z pohľadu ľudského antistresové maľovanky perfektne zapadajú do trendu pozornosti, meditácie a všímavosti (mindfulness), ktoré vznikli ako moderná reakcia na vysokú mieru stresu v súčasnom svete. Podobne existuje celý rad štúdií o vplyve arteterapie na znižovanie a uvoľňovanie stresu. Maľovanie je spôsob, ako si organizovať svoje myšlienky a sústrediť sa. Zhmotňujete idey na papier. Vidíte, ako sa biele strany plnia vaším farebným úsilím. Predvídateľne a vaším tempom. Ani si nevšimnete, že ubehla hodina alebo niekoľko hodín. Dosahujete stav flow, prúdenia. Vedci hovoria o tom, že v stave flow zažívame osobnú pohodu (well-being), šťastie (happiness) a prežívame pozitívne emócie. Maľovanky navodzujú nielen uvoľnenie, ale vyjadrujú aj naše emócie, sú ich farebnou interpretáciou. Mimochodom parádnu pomôcku, čo sa priradenia farieb k základným emóciám týka, vyrobilo štúdio Pixar vo filme Inside Out. Hnev je červený, Nechuť zelená, Depresia modrá, Strach fialový a Šťastie žlté.

Ešte sa chvíľu pristavme pri arteterapii. Výraz psychogram pravdepodobne nepoznáte, hoci možno práve pri čítaní tohto článku jeden vytvárate. Ide o drobné čarbanice, maľovanky, ktoré mimovoľne plnia rohy zošitov žiakov v školách alebo konferenčné zložky na nudných prednáškach. Psychogramy dokážu veľa prezradiť o ich tvorcoch. Napríklad tí zodpovednejší kreslia zvyčajne geometrické tvary, 2D alebo 3D. Rojkovia plnia svoje zápisníky hviezdičkami a obláčikmi, pokojní flegmatici najčastejšie maľujú kolieska a vlnky.

Maľovanie je populárne, lebo je to singletasking. Je to jedna úloha, ktorá vyžaduje celú vašu pozornosť, celého človeka a nie je to bezduché civenie na televíziu. Je to sústredenie sa na jasne ohraničené okienko vo veľkosti jednej strany maľovanky. Mechanizmus maľovánok sa veľmi ponáša na terapiu pomocou ľahkých labyrintov. Nemám na mysli šialené bludisko s Minotaurom, lebo to nás núti „zablúdiť“, ale labyrint, ktorý prstom alebo ceruzkou poľahky prejdete bez toho, aby ste sa stratili. Pohyb z jednej strany labyrintu na druhú preukázateľne zmierňuje úzkosť a depresiu a takáto terapia sa využíva ako doplnok k meditácii a modleniu. Zrejme to bol i tento terapeutický aspekt, ktorý lákal šľachtu k prechádzkam v záhradnom labyrinte vo Versailles.

Maľovanky sú populárne aj preto, lebo sú retro. Sú návratom do detstva. Mentálnym únikom pred globalizáciou a spomienkou na časy, keď nebol všade naokolo tak šialený zhon a tlak na výkon a úspech. Keď nebolo ani veľa na výber a všetko sa zdalo vďaka nedostupnosti tuzexové. Tak ako (nielen retro) hračky vraj nekupujeme deťom, ale hlavne sebe, konečne si aj Husákove deti môžu beztrestne a bez výčitiek dopriať dospelácku maľovanku. A hrdo ju nazveme „antistresová“, lebo byť vyhorený a v strese je dnes trendy.