Psychoanalytik Joseph Weiss je autorom mnohých príspevkov v oblasti psychoterapie a psychoanalýzy (je napríklad aj autorom knihy Ako funguje terapia). Jeho najjednoduchšie ale možno najvážnejšie zistenie zachytil v roku 1952 vo svojom článku „Plač pri šťastnom konci.”

Weiss sa pokúsil vysvetliť všadeprítomný jav, keď ľudia pozerajúci film plačú pri jeho happy ende. Bežne je vo filme znázornené nebezpečenstvo, strata a žiaľ, ale skôr ako v týchto okamihoch, diváci plačú na jeho konci, ktorý už predstavuje nejakú formu zmierenia, stretnutia alebo inak úspešného vyústenia. Weiss sa preto pýtal: Prečo diváci neplačú, keď práve dochádza k stratám a tragédiám, ale iba po skončení udalostí, alebo po ich vyriešení uspokojivým spôsobom?

Jeho odpoveď spočívala v poňatí bezpečnosti. Psychologicky sa cítime príliš zraniteľní a ohrození, aby sme vyjadrili pocity zodpovedajúce situácii, ku ktorej aktuálne dochádza. Tieto pocity držíme na uzde. Keď sa nebezpečná alebo bolestivá situácia skončí, je už dostatočne bezpečné, aby sme vyjadrili to, čo tam bolo po celý čas, ako napríklad smútok. Nie je to šťastný koniec, kvôli ktorému plačeme, ale spôsobuje ho dostatok bezpečnosti cítiť to, čo tam síce vždy bolo, ale bolo potlačené.

Užitočnou paralelou môže byť zážitok, keď z extrémne chladného prostredia vojdeme do vykúreného domu. Je to práve vtedy, keď sa človek začne triasť a uvedomuje si, aká mu bola zima. Keď je niekto v nebezpečenstve, jeho alebo jej ego je orientované na prežitie a zvládnutie nebezpečenstva. Emócie primerané k prípadu sú potlačené, objavia sa až vtedy, keď nebezpečenstvo pominie.

Extrémnu verziu tohto javu vidíme u pacientov s posttraumatickou stresovou poruchou. Dlhodobé a hrozivé nebezpečenstvo, pri ktorom je jedinec relatívne bezmocný, je traumatické. Na jeho prežitie musia byť pocity a myšlienky potlačené.

Až vtedy, keď sa osoba vráti do bezpečia, sa objavujú príznaky, ako sú nočné mory, tiky, záchvaty paniky atď. Všetky z nich by aktuálne zodpovedali priebehu traumy, ale nemohlo dôjsť k ich bezpečnému vyjadreniu.

Ako uvádza vo svojom blogu americký psychológ s viac ako tridsaťročnou praxou Michael Bader, mnohí z jeho pacientov vyrástli s pocitom straty a prehry, nechránení a nemilovaní, ignorovaní a zanedbaní. O týchto pocitoch je ale nebezpečné vedieť, cítiť ich príliš silno a vyjadrovať ich v reálnom čase.

Deti sú koniec koncov závislé a neúplne vyvinuté a zájdu akokoľvek ďaleko, aby ochránili svoju oddanosť svojmu opatrovateľovi. Robia tak aspoň čiastočne preto, aby potlačili bolestivé pocity a vnemy. Terapeut musí stanoviť podmienky bezpečnosti, individuálne pre každého pacienta, ktoré potláčané pocity môžu postupne objavovať. Sedenia môžu byť veľmi emocionálne.

Dôvodom je opäť to, že ľudia potláčajú svoje pocity a vnemy, z ktorých majú veľmi nebezpečný zážitok. V bezpečných podmienkach sú však schopní ich začať uvoľňovať.

Sledovanie filmov, televíznych seriálov alebo čítanie kníh môže priniesť zážitok, v priebehu ktorého je bezpečné zažiť inak potlačované pocity. Čo ľudí vedie, aby sa v takýchto situáciách rozplakali? Mohla by to byť postava rodiča, partnera alebo priateľa, ktorý rozumie hlavnému hrdinovi, alebo ponúka ochranu alebo lásku. Vtedy je isté, že tieto pocity mali ľudia po väčšinu života. Skutočnosť, že na obrazovke je to niekto iný spôsobuje, že je bezpečné sprostredkovane sa stotožniť s bolesťou a citovo sa prejaviť, keď dôjde k symbolickému vyriešeniu.

Ako uvádza Michael Bader, takáto jednoduchá konštrukcia je pre pacienta často prekvapujúca. Dôvodom je skutočnosť, že mnohí nechápu úlohu bezpečnosti spôsobom, akým to robil Weiss. Psychoterapia v skutočnosti funguje, pretože vytvára, aspoň dúfajme, bezpečné podmienky, ktoré pacientovi umožňujú obnoviť si bolestné spomienky a pocity, vyjadrenie ktorých vedie k väčšej samoregulácii, súcitu a porozumeniu a celkovému uzdraveniu.

Keď nabudúce budete vy alebo váš priateľ plakať pri happy ende, nepozerajte sa na riešenie, ale na okolnosti za ktorých bol koniec rozhodnutý.