Zaľúbiť sa za hranicami

Štúdium medzinárodných vzťahov na University of Cambridge som si naozaj vysnívala. Preto aj keď je to často veľmi náročné, a vypadne mi sem tam aj slza, nevzdávam to. Až keď idete na hranicu svojich možností zistíte, že ju stále dokážete prekonať, a ešte aj posunúť o kúsok ďalej.

Zakaždým, keď vypadnem z každodennej rutiny v práci a idem za hranice krajiny na vlastnú päsť, pripomeniem si, ako som sa doma zase prestala mať rada. Pritom jediný človek, na ktorého som sa doteraz vždy mohla spoľahnúť, som bola ja sama. Keď prídem na internát, do krajiny, kde za sebou nemám 11 ročnú kariéru, ale som iba jedna zo stoviek študentov, bez zázemia, uvedomím si, ako pominuteľné sú všetky veci naokolo, ktoré považujeme častokrát za samozrejmosť. A ako dôležité je prijímať zmeny, ktoré život prináša.

Možno je to tunajším vzduchom vanúcim od mora, alebo univerzitným prostredím, v ktorom sa v nás profesori snažia denno denne rozvíjať naše schopnosti a sebavedomie, no mám pocit, že zakaždým, keď prekročím hranice Slovenska a vydám sa na “dobrodružnú” cestu za štúdiom, opäť raz pocítim, ako veľmi mi na mne záleží.

Hádam to nesmrdí prílišnou sebaláskou. Ale viete, čo je horšie? Smrdieť od toho, že sa nemáte radi. Áno, veľa ľudí tento odór púšťa do ovzdušia a zamoruje tým priestor navôkol. Priam toxický smrad sebaľútosti a sebadeštrukcie. Každý s ním bojuje, aj ja. Preto, ak ho začínate na sebe cítiť, zdvihnite sa, a choďte urobiť niečo pre seba. Niečo hodnotné. Niečo, čo ale nebude hodné príbehu do ženského časopisu alebo statusu na Facebook, že ste si išli kúpiť nové topánky alebo ste sa opili s kolegami v bare. Takto veľmi sebalásku nezískate. Moja rada znie- vydajte sa za svojimi snami. Nech už sú z vášho terajšieho pohľadu akokoľvek nesplniteľné. Ak to dokázal niekto pred vami, znamená to, že sa to dá dosiahnuť. Možno to vám len bude trvať o čosi dlhšie alebo to bude pre vás ťažšie. Môj otec mi zvykol vravievať, že šťastie je v jeho dosahovaní, nie v jeho dosiahnutí. Dôležitá je cesta, nie cieľ. Na svojej životnej ceste by ste sa však, nech je akákoľvek, mali mať ozaj radi.

Nedávno som pozerala film Vykúpenie z väznice Shawshank. Pre mňa je tento film fenomenálny z viacerých dôvodov. Andy, hlavný hrdina tohto príbehu, bol vo väzení dávno predtým, ako prekročil hranice väznice Shawshank. Strach nám robí bariéry, zväzuje nás a vytvára “väzenie”. Paradoxne, musel odísť do reálneho väzenia, aby sa dostal z toho vlastného. Posolstvo, že ,,hope is a good think, maybe the best of good things, and no good thing ever dies,” sa nesie celým filmom. To je Andyho motivácia.

Nádej je to najdôležitejšie, čo nám pomáha v krízových situáciách prežiť. Nádej niekomu dáva náboženstvo a je celkom zaujímavé, že viera vo filme vôbec spomenutá nebola. Vo veľa filmoch z väzenského prostredia sa spomína. Náboženstvo a viera bola však zobrazená v Andyho vnútornej motivácii. Želám vám veľa motivácie prekonávať svoje možnosti, plniť si sny a nebáť sa prijať so všetkými dobrými a zlými vlastnosťami, a mať sa za to skutočne rád.