Čo strácame kvôli technológiám
Rady o tom, ako viesť v dnešnom svete efektívny život, sa zvyčajne zaoberajú výberom mobilných aplikácií, ktoré pomôžu lepšie organizovať to, čo vykonať musíme, rýchlejšie dokončiť prácu a okamžite komunikovať. Pozrime sa však na efektivitu inak. Evolúcia nám dala do výbavy vlastnosti, ktoré sú v dnešnom svete rovnako použiteľné ako pri love pred stovkami rokov. Akurát im používaním technológií veríme menej.
Nedávno som čítal článok o tom, ako je dnešné ľudské telo nevhodné pre tento svet. Vraj pokrok je už tak veľmi vpredu, že evolúcia nestíha a ľuďom nezostáva nič iné, ako vylepšiť penzum svojich schopností technologickými zdokonaleniami spojenými s ľudským telom. Všetko, čo sa však snažíme nahradiť technológiami, už máme. Stačí to používať.
Každá časť tela, ktorá sa nepoužíva, degeneruje. Majstra robí tréning. Pozrime sa na najdôležitejšie schopnosti, ktoré suplujeme technológiami, ale máme ich k dispozícii ako súčasť našej evolučnej výbavy.
1. Komunikácia verzus prítomný okamih
Nazýva sa to aj synchronicita. Keď niečo potrebuješ, dostaneš to práve vtedy, keď to potrebuješ. Budhisti, jedna z najstarších spirituálnych tradícií, ktoré je viac náukou o psychologických schopnostiach jednotlivca ako náboženstvom, hovoria o prítomnom okamihu, ktorý je zdrojom všetkej energie, ktorú má jednotlivec k dispozícii.
Tieto dve veci majú súvis. Keď sa sústredíme len na to, čo robíme, sme nielenže efektívny, ale zároveň pozornejší na drobnosti, ktoré danú chvíľu sprevádzajú. Práve to spektrum informácií nachádzajúcich sa v danej chvíli je odpoveďou na mnohé otázky, ktoré pri akejkoľvek činnosti vyvstanú.
S mojim veľmi dobrým priateľom sme mali kedysi, v počiatkoch mobilnej komunikácie, spoločný odpor k mobilom. Jednoducho sme ich nechceli. Spájala nás okrem toho ešte jedna črta – na väčšinu stretnutí sme meškali. Nejakou “zhodou okolností” sa stalo, že vždy, keď sme išli na spoločné stretnutie, sme sa trafili nielen do času, ale aj do miesta.
Dnes tieto potreby riešime mobilom – zavoláme si, že sa miesto stretnutia alebo jeho čas mení. Hoci tieto informácie vie naše telo získať aj bez našej snahy, prirodzene, ak žijeme v každodennom vedomom toku.
2. Aplikácie na organizáciu času verzus koncentrácia
Vedieť, čo v daný deň chcem urobiť a nasledovať to, je jednoduchý popis toho, ako dať vlastnému životu zmysel. Keď sa chceli naši dávni predkovia pozajtra najesť, vedeli, že zajtra musia ísť na lov. Musia sa sústrediť na to, aby išli z osady do lesa, potom našli zver a ulovili ju.
Všetko to dávalo zmysel a nemuseli deň končiť tým, že si do kalendára napíšu: 8:00 odchod do lesa. 9:00 – 14:00 sledovanie stôp. 15:00 – 17:00 lov a spracovanie koristi. 19:00 návrat domov a plánovanie ďalšieho dňa.
Koncentrovať sa na to, čo chceme dosiahnuť, je predpokladom toho, že nemusíme detailne plánovať náš deň. Keď však dni plníme činnosťami, s ktorými sa nevieme stotožniť, nevieme sa na ne ani koncentrovať. Preto si ich musíme značiť do kalendára, aby sme na ne nezabudli.
Strácame koncentráciu, nevieme sa sústrediť na jednu vec v jednom čase a tým nám unikajú súvislosti aj zmysel dní. Organizujeme si čas nie preto, aby sme ho zmysluplne využili, ale preto, že tomu zmyslu unikáme.
3. Informácie verzus pocity
Máme informácie a potrebujeme informácie, ideálne v reálnom čase, aby sme sa lepšie vedeli orientovať vo svete. Ale na to nás evolúcia vybavila veľmi funkčným nástrojom – pocitmi. Keď sa blížilo niečo zlé, “čosi” vo vnútri človeku našepkalo, aby zobral rodinu a išiel inde. Vnímali sme prostredie a ak niečo letelo, jednoducho sme sa vyhli. Dážď sa tiež dal “vycítiť” alebo “predpovedať” aj bez AccuWeather.
Dnes tieto pocitové schopnosti blížiacich sa udalostí prisudzujeme len zvieratám a v človeku ich označujeme ako predtuchy či intuícia, pričom sme ich začlenili do sekcie iracionality, ktorá v modernom, vedeckom, technologickom svete nemá miesto. Akoby to nebolo o nás, bolo to vymyslené, neexistovalo to, pocity boli len súčasťou rozprávok a inšpiratívnych fantastických príbehov. Nie, máme ich.
Skutočne evolúcia chce, aby sme prežili tento a tie ďalšie dni a za milióny rokov nás vybavila nástrojom, ktorý nepotrebuje baterky, pravidelnú aktualizáciu, softvérové štúdio ani freelance kódera. Pocity. Všetko, čím nás táto planéta vie ohroziť, nám včas povedia.
4. Schopnosť komunikovať verzus emócie
Máme kurzy ako správne komunikovať, videoblogy o etikete a motivačné návody čo kedy povedať, aby sme dosiahli svoj cieľ. Aj na toto evolúcia myslela a dala nám emócie. Keď sme sa nahnevali, druhá strana vedela, že nám daná situácia vadí. Keď sme sa smiali, situácia nás tešila.
Spontánne emócie sú šikovný nástroj na univerzálnu komunikáciu bez potreby poznať jazyk inej tlupy. Ideálne doplnené telesným vyjadrením – pohybom a zvukmi. Časom sme komunikačné potreby upgradli jazykom.
Správne používanie všetkých týchto daností však v dnešnom svete nahrádzame strojeným klišé, univerzálnym vyjadrovaním sa a kopírovaním návodov, čo urobiť, kedy to urobiť a ako to urobiť.
Originalita jednotlivca sa stala nástrojom umeleckej formy vyjadrenia sa, a za bežný štandard každodennosti a užitočnosti sa považuje sumár vhodných spôsobov a zvyklostí. A k tomu sú návody, postupy, a kurzy.
5. Telo verzus nástroje
Používaním nástrojov definujeme dnes to, čo odlíšilo človeka od zvierat. Tým sme sa však vymedzili voči niečomu, čo nám umožnilo prežiť mnohé generácie odovzdávania poznatkov o tomto svete – vlastnému telu. Telo sa – ak ho neblokujeme – dokáže uvoľniť, byť v strehu, reagovať, behať, odpočívať.
Telo nám sprostredkúva informácie prostredníctvom hmatu, čo je najdôležitejší zmysel cicavcov. Dnes hmat vieme oceniť len ak nám na prvý raz odblokuje smartfón. A dotyk je prejav takmer intímnej záležitosti. Mobilita tela je samostatná téma.
Zatiaľčo každé telo má kapacitu utekať, kotúľať sa, vyhnúť sa nebezpečenstvu aj zoskočiť z výšky na zem, dnes je to záležitosť hŕstky trénovaných jednotlivcov, ktorých výkony oceňujeme na športových podujatiach alebo youtubových videách. Telo masy zdegenerovalo a spolieha sa na technológie, ktoré mu umožnia ďalšiu existenciu. Pohyb si uľahčujeme kedy môžeme.
V podstate len preto, že inak by sme ho ani nezvládli. Presun už na vzdialenosť desať kilometrov je takmer výhradne záležitosť dopravy. Schopnosť tela uniknúť nebezpečenstvu, vrátane agresie iných ľudí, je tiež uznávanou črtou trénovaných jednotlivcov a zvyšok ľudí sa stáva obeťami udalostí, alebo čaká na pomoc bezpečnostných zložiek.
Hoci každé telo má schopnosť dostať nás do bezpečia, ak sa zdokonaľovaniu tejto schopnosti venujeme každý deň a nespoliehame sa len na existujúce technológie a možnosti privolať si pomoc.
A na záver
Technológie sa stali šikovným nástrojom, ktorý nám mal uľahčiť život. Bez nich by bol dnešný život nudnejší a mal limity. Tým sme sa však predefinovali nie ako páni technológií, ale ako ich otroci. A na možnosti, ktoré nám v génoch odovzdali predkovia ako odskúšaný dar, ktorý dovolil generáciám prežiť, sme zanevreli.
O autorovi:
Palo je publicista a editor s mimoriadnou vášňou pre skúmanie hĺbok človeka, najmä jeho živočíšnej podstaty. Vyštudoval ekológiu a žije v malej chatke, aby bol bližšie k prírode a mohol každý deň trénovať pod holým nebom. V 8. rokoch začal programovať, aby neskôr prešiel do médií a časom oba záujmy prepojil do content marketingu. Pracoval vo viacerých magazínoch, denníkoch a tlačovej agentúre, autor dvoch kníh a zopár pesničkových textov.
Viac na https://samosa.sk.
Viac na https://samosa.sk.