Zuzana sa po dvoch rokov behania medzi plienkami, kojením a detským ihriskom vrátila do práce. A rovno na pozíciu šéfky. „Prvé dni boli strašné.  Mala som pocit, že nič neviem, že som všetko zabudla. Na jednej strane som sa veľmi do práce tešila, doma som už upadala do stereotypu a ubíjalo ma to. Mala som pocit, že sa neposúvam ani ja, ani moja dcérka, že už jej nemám čo dať,“ hovorí Zuzana.

Na druhej strane jej však dcérka chýbala a mala pocit, že sa z bezpečia, z miesta, kde to všetko dobre poznala, dostala na bojové pole. Všetko bolo pre ňu nové, musela sa nielen opäť dostať do náročného pracovného tempa, ale zároveň aj spoznávať ľudí, nastúpila totiž do nového zamestnania. Navyše, vzťahy na pracovisku neboli najlepšie.

„Našťastie som tam mala kolegu, ktorý mi v začiatkoch veľmi pomohol. Má vnuka v rovnakom veku ako je moja dcérka a tak sme si „sadli“ aj ľudsky. Jemu zase vyhovovalo, že som nebola prísna a ponechala mu určitú voľnosť, vedela som totiž, že to nezneužíva, že sa naňho môžem spoľahnúť a svoju prácu si urobí,“ dodala.

Dnes, po dvoch rokoch, už zase cíti sebaistotu a verí si. Chvíľu to však trvalo. „Veľmi záleží na tom, ako dlho bola žena na materskej doma. Je iné vrátiť sa do práce po dvoch rokoch a iné po šiestich, či ôsmych rokoch“, hovorí Martin Miler, klinický psychológ.

Každopádne je to pre ženu opäť zmena reality. „Má to aj svoje pozitívne momenty- žena je opäť s dospelými ľuďmi, v kolektíve. Negatívom môže byť, zvlášť keď sa vracia po dlhšej dobe, že medzitým do jej práce pribudli noví ľudia, napríklad mladí absolventi a ona zisťuje, že síce je od nich päť či desať rokov staršia, ale často má pocit, že vie toho menej ako oni,“ dodal M. Miler.

V prvom rade sa žena potrebuje dostať opäť do pracovného tempa. Vtedy je podľa psychológa dobré, ak je aj samotná žena k sebe zhovievavá. „Mala by si dať čas na to, aby sa na prácu adaptovala. To môže trvať dva- tri mesiace, ale aj pol roka, a mala by vedieť, že je to úplne v poriadku. Len sa potrebuje znova zapracovať a návyky sa obnovia, vedomosti sa občerstvia a môže opäť podávať plnohodnotné výkony. Len je naozaj dôležité, aby samú seba nestresovala“, dodal psychológ. Samozrejme rovnako dôležité je aj to, aby ju nestresoval zamestnávateľ, aby aj on pochopil, že žena po návrate z materskej potrebuje nejaký čas na adaptáciu. Podporu by mala cítiť aj od partnera.

„Mal by stáť pri nej, keď sa cíti neistá, povzbudzovať ju,“ dodal. A rada na záver: ženy, nepodceňujte sa. Pýtajte si za prácu toľko, koľko si zaslúžite. „Bohužiaľ, ženy po materskej ženy majú niekedy pocit, že si toľko ani nezaslúžia a uspokoja sa aj s nižším platom. Ale prečo? Veď keď robia rovnakú prácu ako muži, prečo by si nezaslúžili rovnaké ohodnotenie?“, dodal M. Miler na záver. Zuzana súhlasí.

„To, že som si vypýtala taký plat, aký mám, vďačím manželovi. Ten ma nabádal, aby som sa nebála, že s mojimi skúsenosťami a vedomosťami na to mám. Ja sama by som si vypýtala o tretinu menej,“ priznala sa Zuzana.